Michal Konrád: tancujúci šefkuchár so srdcom

Ak vám meno Michal Konrád nič nehovorí, tak ste sa posledné týždne asi vyhýbali televízii. Napriek tomu Vám ho rada predstavím. Michala som pred našim rozhovorom osobne nepoznala. Z tanečnej súťaže mi bol nesmierne sympatický, skromný a sršala z neho charizma. Aký je naozaj? Presne rovnaký, myslím, že z nášho rozhovoru to vycítite rovnako aj vy.

Kedy si si prvý krát uvedomil, že sa chceš stať kuchárom?

Uvedomenie prišlo asi až po vyštudovaní školy. Keď som začal chodiť na kuchársku, mal som 15 rokov a stále som si nemyslel, že by som to mohol robiť dokonca života. Po 5 ročnej nadstavbe prišla škola života a umenie kuchyne mi bolo stále bližšie.

Ako prebiehala tá ,,škola života“, kde si sa po štúdiu zamestnal?

Bolo toho dosť, po škole som rok pôsobil tu na Slovensku v pizérii a vo vinárni. Práve majiteľ tejto vinárne bol veľký gurmán, často cestoval a nosil nové recepty zo sveta. Tam som sa prvý krát dostal k takej pravej gastronómii. Potom som šiel na letnú sezónu na Cyprus a potom do Londýna, kde som zotrval 5 rokov. A po otvorení Fou Zoo som absolvoval školenia v Tokiu, Dánsku a ako hosťovací kuchár som bol pozvaný aj do Ománu, na Male Divy alebo na Srí Lanku, kde som na oplátku mohol spoznať aj ich kuchyňu.

5 rokov je dlhá doba, ako pokračovala tvoja kariéra kuchára v Londýne?

Pracoval som na troch rôznych miestach a mal som to šťastie spoznať skutočných sushi majstrov, ktorí ani po desiatich rokoch v Anglicku nehovorili po anglicky, ale to nevadilo pretože hovorili jazykom pri ktorom nepotrebujete rozprávať. Zobrali si ma pod svoje krídla a učili ma ich umeniu.

Predpokladám, že nemáš problém navariť ani bryndzové halušky, ale tvojou doménou je Ázia. Ako to vyzerá u vás doma?

V ázijských receptoch musím veľa krát dodržať recept, doma si často varíme taliansku kuchyňu typu čo chladnička dá. Ale nemám kuchyňu ktorá by bolo moja top, ako si povedala navarím aj halušky.

Dá sa spojiť súkromný život a rodina s vedením kuchyne luxusnej reštaurácie?

Všetko sa dá keď sa chce. Niekedy treba niekde ubrať a niekde pridať. Vedel by som si predstaviť, že by som bol častejšie s rodinou, ale niekedy sa to nedá. Snažím sa ale nájsť balans.

Menu v reštaurácii sa často mení, je rozmanité, nie je to len rezeň so zemiakom. Kde prichádzaš na nápady?

Všade. Mnoho kuchárov si berie až prílišnú inšpiráciu z niečo čo už videli, pre mňa to nemá veľkú váhu kopírovať. Inšpirácia ma napadne keď mám čistú hlavu, idem na prechádzku, ale aj o polnoci v posteli.

Prvá reštaurácia pod tvojím vedením je práve Fou Zoo. Aký bol začiatok?

Veril som tomu čo viem, ale nervozita a stres tam určite boli. Nie je to typické ázijské bistro a pred 7 rokmi, keď sme otvárali to bola pre veľa ľudí neznáma. Samozrejme boli aj menšie nehody a trapas sa hneď na otvorení stal aj mne pred všetkými kuchármi čo s nami začínali, ale začiatky sú vždy ťažké.

Ty si momentálne známy ako tancujúci kuchár, keďže si sa zúčastnil projektu Let´s Dance. Aká bola tvoja prvá myšlienka keď ťa oslovili?

Moja prvá myšlienka bola, že do toho asi nepôjdem. Seba som si inde než za panvičkou nevedel doteraz ani predstaviť, ale keďže mám rád výzvy a všetko čo mi môže priniesť skúsenosť, tak som sa potom rozhodol, že do toho pôjdem. A teraz musím priznať, že som veľmi rád, že som túto príležitosť prijal.

Aké boli reakcie tvojich kolegov?

Na porade, ktorú mávame som im to oznámil a reakcie boli rôzne. Niektorí sa smiali, ale samozrejme ma podporili a držali mi palce.

Dostal si sa pomerne ďaleko, stáva sa ti, že ťa ľudia na ulici spoznávajú?

Pár krát sa mi to už stalo, ľudia boli zatiaľ veľmi milí.

Takže si popularitu užívaš, alebo by si bol radšej v úzadí?

Istým spôsobom mi to nevadí. Nehanbím sa, dokonca by som povedal, že som jemný exhibicionista. No na druhej strane sa mi už stalo, že náš malý začal vystrájať a pohľady ľudí mi v tej chvíli neboli príjemné.

Na záver čo by si poradil budúcim kuchárom?

Určite tvrdo makajte. Nemajte v sebe syndróm slovenského kuchára, s ktorým sa stretávam stále. To znamená ležérny prístup k práci, opieranie sa tu a tam a žiadna snaha. Určite si priority, poslúchajte šéf kuchára, choďte za svojim cieľom a jedného dňa tam určite dôjdete.

Milujem cestovanie a doma dlho neobsedím, o to radšej sa vraciam naspäť domov do Bratislavy. Do Bratislavy,plnej zaujímavých ľudí, ktorých Vám budem postupne predstavovať pomocou mojich článkov.