Matej Dušek – Aj napriek barlám za všetko vďačný

Matej Dušek (22):

,,Nech sa ti v živote deje čokoľvek, môžeš to brať ako príležitosť alebo ako prekážku. Stal sa mi úraz. Bol som mesiac v nemocnici. Mohol som to brať tragicky, doteraz som chodil na vozíčku a na barlách a zrazu som bol v nemocnici a ležal som. Buď som sa mohol ešte viac ľutovať alebo som mohol byť vďačný za to, čo mám. Rozhodol som sa pre to druhé.“

z archívu Lucie Gavenčiakovej

Matej Dušek vyštudoval ako grafik digitálnych médií na Strednej odbornej škole elektrotechnickej v Trnave. Narodil sa so svalovou dystrofiou, od narodenia sa pohyboval iba na vozíčku a bez externej pomoci bol v pohybe veľmi obmedzený. V roku 2014 sa zúčastnil projektu Ja som Ja!, ktorý organizovala Nadácia Milana Šimečku. Od tohto momentu začal Matej aktívne cvičiť a trénovať svoje svalstvo na nohách. Dnes má 22 rokov a už štvrtý rok chodí samostatne o barlách. Popri strednej škole sa aktívne zapájal do rôznych vzdelávacích programov a sociálnych projektov, ktorých cieľom bolo motivovať svojich rovesníkov a povzbudiť ich v tom, aby sa v živote nevzdávali, aj keď sa im možno zdá, že sa im všetko v živote rozpadá. Veríme, že dnešný rozhovor s Matejom vám prinesie troška novej motivácie do dňa!

 

Matej, keď sme sa prvýkrát stretli v októbri 2014, bolo to na programe Ja som Ja!, ktorý organizovala Nadácia Milana Šimečku. Bol to projekt zameraný na elimináciu rôznych foriem diskriminácie v spoločnosti a takisto sme sa rozprávali o boji proti rasizmu, antisemitizmu a o právach LGBT či rómskej menšiny na Slovensku.  Ty si reprezentoval hlas všetkých, ktorí sa narodili s rovnakým ochorením ako ty – so svalovou dystrofiou. Vieš našim čitateľom priblížiť, ako tvoj život vyzeral pred týmto programom a ako si sa k nemu dostal?

 

Predtým, ako poviem o samotnom projekte a ako som sa k nemu dostal, by som rád začal o mojich začiatkoch.

Keďže som sa narodil s touto ,,inakosťou“, už od malička ma zaradili nie do normálnej škôlky, ale do sanatória, kde sa o deti starali, cvičili s nimi,… jednalo sa o to, že v tomto sanatóriu boli deti odčlenené od tých zdravých. Boli tam deti s fyzickým, ale aj mentálnym postihnutím. Tým, že mám dvoch zdravých súrodencov, som sa nikdy neradil medzi tých postihnutých, práveže som sa vždy radil medzi zdravé deti. Pre mňa byť postihnutý neznamená, keď niekto má fyzické obmedzenie ako ja, ale pre mňa to znamená, keď niekto má takéto obmedzenie, no nevie sa s tým vyrovnať. Nazval by som to, že to, čo mám ja, znamená, že som nejakým spôsobom znevýhodnený, no nie postihnutý. Keďže som v sanatóriu mal vďaka svojmu psychickému vyrovnaniu výhodu, presunuli ma do pomocnej školy.

 

Ako vyzeralo toto obdobie počas pomocnej školy?

 

Počas tohto obdobia bolo najväčším problémom to, že polovica detí, ktoré na túto školu chodili, boli zdravotne postihnuté, či už mentálne alebo fyzicky, a druhá polovica detí boli takzvané problémové a neposedné deti, ktoré často šikanovali tie postihnuté. Ja som sa opäť neradil medzi tie zdravotne postihnuté deti, vytvoril som si komunitu ľudí spomedzi problémových detí, s ktorými som sa bavil. Nešikanoval som však tie hendikepované deti, sám som im rozumel. Práve vďaka tomu, že som sa ocitol medzi dvoma rôznymi skupinami, mi dodalo akési sebavedomie a necítil som sa, že som iný. Krátko nato som bol u psychologičky, ktorá mi povedala, že som mentálne zdravý a poskytli mi teda príležitosť ísť do školy pre zdravé deti. Do školy, kde sú podmienky uspôsobené tak, aby prijímali aj hendikepované deti.

 

Teraz nasledovalo pre teba opäť ďalšie migrovanie do iného prostredia. Aké boli začiatky a čo bolo pre teba v tomto období najväčšou výzvou?

 

Zaradili ma o dva ročníky nižšie, začal som od prvého ročníka a odvtedy som vždy bol o dva roky starší od svojich spolužiakov.

Zrazu som sa ocitol v triede nie o piatich žiakoch, ale o dvadsiatich. Keďže som do tohto momentu bol vždy so študijným materiálom popredu, teraz som sa zrazu ocitol na opačnej strane. Bol som opäť iný. Pre spolužiakov som bol niečo nové. Začal som si menej veriť a zakaždým, keď sa so mnou niekto rozprával, nevedel som, či to bolo len z ľútosti alebo preto, lebo sa so mnou naozaj chceli baviť.

 

Bol som bez kamarátov. Tichý. V škole som len cez prestávky sedel a čakal, kým skončí škola, aby som mohol ísť domov a hrať sa na počítači. Našťastie mám však brata, ktorý ma povzbudzoval v tom, že veď predsa som úplne normálny chalan, ktorému to len trošku dlhšie trvá, kým sa dostane z bodu A do bodu B. Začal som sa teda rozprávať s ľuďmi, našiel som si pár kamarátov a v ôsmom a deviatom ročníku som aj viac chodieval von. Začal som si viac užívať s ľuďmi. Celý tento čas som bol na vozíku. V pohode ma mohli moji kamaráti vždy niekam odviezť. Kamaráti, ale aj mnohokrát cudzí ľudia, mi čoraz viac pomáhali, začal som vidieť tú dobrú stránku ľudí, hocikedy mi ktokoľvek poskytol pomoc.

Integroval som sa. Nechal som si spraviť dredy a získal som tak novú identitu. Zapadol som. Potom sa mi zo školy naskytla táto príležitosť zúčastniť sa projektu od Nadácie Milana Šimečku, kde sme sa vlastne stretli aj my dvaja.

Čo si si z projektu odniesol a aké boli tvoje pocity po jeho skončení?

 

Mal som dobrý pocit, pretože som si uvedomil, že mám čo povedať a môžem druhým pomôcť práve tým, čím som si sám prešiel. Práve to ma nakoplo, bol som z toho namotivovaný. Krátko po tomto projekte mi ukázala sestra ďalšie možnosti, vrátane projektu v rámci Stredoškolskej študentskej únie. Projekt sa zameriaval na médiá. Keďže som tento odbor študoval, myslel som si, že by som ľahko zapadol. Toto bol ďalší kľúčový moment v mojom živote.

 

Prečo bol pre teba kľúčovým?

 

Najmä kvôli tomu, že som sa opäť dostal do inej skupiny ľudí. Dostal som sa medzi samých gymnazistov jednotkárov, medzi študentov, ktorým nestačí sa len učiť v škole, ale takí, ktorí sa chodia aj cez víkend vzdelávať. Mal som obavy, keďže ako trojkár-štvorkár som sa zrazu ocitol medzi jednotkármi gymnazistami.

 

Mal si pocit, že ťa tvoje študijné výsledky v danej situácii znevýhodňovali? Ako ťa vnímali v rámci skupiny?

 

Vôbec. Zapadol som relatívne rýchlo, najmä kvôli tomu, že sme robili aktivity, v ktorých sme boli rozdelení do rôznych skupín po 10. Necítil som sa byť vylúčený. Čoraz viac a viac som začal vnímať, že tí ľudia ma berú ako súčasť celej skupiny.

 

Projektu som sa nakoniec zúčastnil počas jedného roka dokopy štyrikrát, až ma nakoniec zvolili za samotného regionálneho koordinátora. Ako regionálny koordinátor som mal na starosti zháňanie nových účastníkov, obvolávanie škôl, starostlivosť o účastníkov…

 

Kedy bol ten moment, kedy si začal aktívne trénovať chodenie na barlách?

 

Všetky tieto skúsenosti viedli k tomu, že som sa čoraz viac a viac motivoval k intenzívnejšiemu trénovaniu. Spomedzi to všetko som bol aj na Uprising-u, kam ma rodičia najprv nechceli pustiť, pretože neverili, že by som to zvládol. Prekvapivo, na Uprising-u som sa stretol s obdivom od rôznych ľudí a to bol ďalší dôvod, prečo som začal aktívnejšie trénovať. Prvý ročník na tomto festivale som bol na vozíku, ale ďalší rok som už prišiel s barlami.

 

Čo nasledovalo po tomto všetkom?

 

Následne bol sled udalostí celkom rýchly. Odsťahoval som sa od rodičov, osamostatnil sa a mal som medzitým aj nepríjemnú nehodu…

 

Vieš nám priblížiť, čo sa vtedy stalo?

 

Keďže som už vtedy chodil na barlách, do školy a aj zo školy som chodil sám. V Trnave máme nízkopodlažné autobusy, takže to zvyčajne nie je pre mňa taký problém. Je však dôležité, aby autobus zastal čo najbližšie ku chodníku, aby som naň dočiahol barlami a nemusel ich dávať pod seba. Autobus však jeden deň zastal od chodníku ďalej a kým som sa načiahol k výstupu, autobus zavrel dvere a mňa medzi dvermi. Keď opäť otvoril, stratil som rovnováhu a vypadol som z autobusu a obličku som si udrel o hranu obrubníka.

 

A tak som skončil nakoniec v nemocnici, kde som sa zotavoval takmer mesiac. Znova som si uvedomil, čo všetko mám a za čo by som mal byť vďačný. Moja rodina ma tam chodievala každý deň navštevovať, zatiaľ čo mnohí iní pacienti tam nemali takmer žiadne návštevy za celý ten čas, čo som tam bol.

 

Nech sa ti v živote deje čokoľvek, môžeš to brať ako príležitosť alebo ako prekážku. Stal sa mi úraz. Bol som mesiac v nemocnici. Mohol som to brať tragicky, doteraz som chodil na vozíčku a na barlách a zrazu som bol v nemocnici a ležal som. Buď som sa mohol ešte viac ľutovať alebo som mohol byť vďačný za to, čo mám. Rozhodol som sa pre to druhé.

z archívu Lucie Gavenčiakovej

Chcel som sa o tieto skúsenosti podeliť aj s ostatnými, a tak jedna skutočnosť viedla k tej druhej, až kým som sa nedostal na Kus Reči, kedy som bol jedným z rečníkov a mohol som prerozprávať svoj príbeh.

 

A dnes?

 

Od septembra tohto roku začnem študovať sociálne poradenstvo, pretože by som rád pomáhal druhým. Moje obmedzenie vnímam ako niečo, čo sa v živote malo stať. Tento môj zdravotný stav mi bránil síce v tom, aby som hral futbal, ale zároveň mi bránil v tom, aby som sa dostal do potenciálneho fyzického konfliktu. Všetko sa v živote deje pre nejaký dôvod a takto sa na to snažím pozerať a chcel by som po svojom štúdiu túto cestu ukázať aj ďalším. Myslím, že si ľudia skôr zoberú radu k srdcu od niekoho, kto si niečo podobné ako ja zažil osobne, než od niekoho, kto je len o tom sčítaný a nič také si osobne nezažil.

 

Ešte posledná otázka, Matej: Čo by si na Bratislave rád zmenil a čo by si ešte odkázal Bratislavčanom?

 

Vlakovú stanicu by som zmenil 😀 (bratislavská vlaková stanica nie je uspôsobená pre vozíčkarov, resp. ľudí  s fyzickým obmedzením, pozn. autora). A čo by som odkázal Bratislavčanom? Aby sa na nič nehrali a boli sami sebou! A to neodkazujem len Bratislavčanom, ale všetkým ľuďom – nech sú z akýchkoľvek pomerov, rôznej rasy, chudobní, tuční, zdraví, krásni, chudí, mladí, starí, zdravotne postihnutí alebo nech sú odkiaľkoľvek a akíkoľvek.

 

Asi to troška znie ako klišé, ale naozaj mi na tom záleží. Svet by bol oveľa krajší, keby sa ľudia ,,hrali” s kartami, ktoré sú im na začiatku rozdané a keby sa nechceli na niekoho iného podobať.

 

Ďakujem, Matej, za inšpiratívny rozhovor a budem ti veľmi držať palce!

 

Claudia v súčasnosti pôsobí v organizácii GLOBSEC, kde zastrešuje partnerské vzťahy so súkromným sektorom. V minulosti pôsobila v Anne Frank House v Amsterdame či v Nadácii Milana Šimečku. Vo voľnom čase sa venuje rôznym dobrovoľníckym aktivitám, rada píše a spoznáva nových inšpiratívnych ľudí.