Júlia Pavelková: „Každá prehra ťa naučí ďaleko viac ako výhra.“

Žena plná energie, odhodlania, disciplíny a bojovnosti. Takou je Júlia Pavelková, kapitánka ženskej raftingovej posádky MISTRAL.

Mistral tím, ktorého je Júlia dušou, funguje od roku 1998 a na svojom konte má viacero medailí z MS v Ekvádore, Južnej Kórei, Českej republike, Bosne a Hercegovine a taktiež z majstrovstiev Európy v Rusku, Rakúsku, Bosne a Hercegovine a samozrejme na Slovensku. Tento tím dosiahol úspechy, aké sa športovcom  len tak nestávajú a do svetovej histórie sa zapíše najmä ako prvá ženská posádka na svete, ktorá počas svojej kariéry vyhrala všetky disciplíny – šprint, slalom, paralelný šprint i maratón.

 

Práca v družstve ich naučila tolerantnosti, empatii a kooperácii. Najdôležitejším aspektom je však dôvera, ktorá tímu MISTRAL určite nechýba, vďaka čomu sú ako jedna veľká športová rodina.

  

Julka, kedy ste začali s raftingom a čo Vás k tomu viedlo?

S raftingom som začala ako 19-ročná. Z veľkej miery ma k nemu priviedla moja láska k prírode, pretože rafting sa jazdí aj na prírodných riekach a v krásnych kaňonoch, kam sa človek bežne nedostane. Predtým som jazdila na zjazdovom a slalomovom kajaku na divokej vode. Na kajaku som bola mnohokrát sama na tréningu, kým na rafte sme jazdili a trénovali  v šesťčlennej posádke, pričom sme si užili kopec zábavy a radosti, ktorú športovec zažíva iba s rovnako naladenými ľuďmi. 

 

Aké boli Vaše začiatky? Vždy ste to chceli dotiahnuť ďaleko alebo prišli aj nejaké zlomy, kedy ste si povedali, že tadiaľ cesta nevedie?

Zo začiatku sme brali rafting ako spestrenie popri škole, práci a iných športoch. Postupne sme však raftingu venovali viac a viac času. Každá z posádky sa od 11 prípadne 13 rokov venovala vodným športom, či už kanoistike, veslovaniu alebo plávaniu, a tak sme chceli svoje dlhoročné skúsenosti zúročiť. Dovtedy sme všetky dosahovali úspechy najmä v individuálnej športovej kariére, a preto bol tímový duch pre nás veľkou výzvou. Najprv sme sa museli naučiť navzájom sa tolerovať a nezavadzať si v jednej lodi. Prvé tréningy sme si viac odplávali ako odpádlovali, keď sa nám podarilo prevrátiť raft. No mali sme v sebe obrovskú chuť víťaziť a rady sme spolu trénovali. Avšak boli aj zlomy ako únava a úrazy. Aj napriek tomu sme však vytrvalo trénovali ďalej, až sme nakoniec získali 7 zlatých medailí na MS 2010, 2013, 2014, 2015 a ako jediná ženská posádka na svete sme vyhrali všetky disciplíny (šprint, slalom, paralelný šprint aj maratón) počas kariéry.

Aký bol Váš najsilnejší moment kariéry? A naopak najväčšie sklamanie?

Najsilnejší a najkrajší moment pre športovca je dojazd do cieľa a emócie z víťazstva. To šťastie sa nedá nijako opísať, to treba jednoducho prežiť. Ďalší krásny moment je, keď stojíte na stupni víťazov a spievate hymnu.

Najväčšie sklamanie pre nás boli MS na Novom Zélande v roku 2013, aj napriek tomu, že sme získali 2 zlaté medaily (v slalome a head to head). Na tieto majstrovstvá sme sa zodpovedne pripravovali, čo bolo to pre nás náročné, lebo väčšina z nás mala doma malé deti. Na základe rozhodnutia rozhodcov sme však nezískali titul absolútnych majsteriek sveta, lebo počas pretekov zmenili  pravidlá a podmienky v  disciplíne head to head. Neskôr sa nám ospravedlnili, ale bolo to pre nás obrovské sklamanie. Vtedy sme vážne rozmýšľali, či tá drina a obeta stojí zato. 

 

Je to silovo náročný šport, ako vyzerá príprava pred samotným vkĺznutím do vody? Je to viac o príprave na suchu alebo vo vode?

Rafting je šport, kde ste pol roka na suchu a pol roka na vode. Je to nielen silový, ale aj dynamický, výbušný a technický šport. Počas zimnej prípravy „makáme“  v posilňovni, na plavárni, beháme, bežkujeme, skialpujeme a cez leto jazdíme na rafte, kajakoch, kanoe, beháme, bicyklujeme a korčuľujeme.

 

Bolo to náročné skĺbiť rodinu a šport?

Mne to ani neprišlo náročné. Od detstva som ako športovec bola naučená disciplíne a vždy som musela vedieť hospodáriť s časom. Mala som a aj mám obrovskú podporu najbližších, môjho manžela, maminky, tatina, brata a celej rodiny, za čo im veľmi ďakujem.

 Zmenilo sa akurát tak to, že všetko bolo veľmi rýchle a presne načasované. Poobede som pri dverách čakala na manžela, babku, dedka a potom rýchlo na tréning. Alebo tréning s kočíkom v posilňovni. Ale nič neľutujem. Ja som si vybrala takýto život a za nič by som ho nemenila. Keď človek chce a má podporu najbližších, zvládne veľa. Práve oni majú na každom úspechu obrovskú zásluhu.

Ako vnímalo okolie Vaše úspechy, vládla tam podpora alebo sa našli aj ľudia so závisťou?

Mala som a aj mám v živote zväčša šťastie na dobrých ľudí a verím, že všetci mi iba priali, lebo vedia, že za každým úspechom je kus dlhej cesty celého tímu, trénerov a všetkých ľudí okolo. Nevidia iba úspešné roky, ale boli s nami aj na začiatku, keď sme si neoprény a pádla požičiavali, aby sme mohli trénovať. Priamo som sa nikdy nestretla so závisťou, ale určite existuje. Závidí však iba ten, čo zrejme nikdy nešportoval a nevie, že za úspechom je veľa prípravy.

 

Aké máte plány do budúcna?

Mojim najväčším plánom je dobre vychovať mojich synov a tešiť sa z každého ich úspechu. Čo sa športu týka – stále ho robiť s radosťou a byť vzorom pre začínajúcich rafterov i vodákov a postupne im odovzdávať skúsenosti.

 

Ak by ste mohli odkázať niečo mladšej generácií, čo by to bolo?

Nikdy neľutujte, čo ste urobili, ale ľutujte to, čo ste neurobili.

Júliine motto: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní. A každá prehra ťa naučí ďaleko viac ako výhra.“

 

Ďakujem Vám krásne za Váš čas a prajem Vám ešte veľa či už rodinných alebo športových úspechov.

 

Volám Sarah Bobriková, mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Momentálne nastupujem na UK do 4. ročníka pedagogiky.Som toho názoru, že každý jeden človek nesie svoj príbeh, ktorý môže byť motiváciou či ponaučením pre iných. Taktiež nesmierne milujem zvieratá, čiže keď ma v noci stretnete hľadať stratené mačiatko po ulici tak sa len pridajte