Príbehy

MICHAL KORDOŠ- Jednoducho vyjsť zo svojej komfortnej zóny a “urobiť to”

Michal Kordoš, 26, v súčasnosti pôsobí ako šéfkuchár, ktorý začínal ako brigádnik v reštaurácii v Rusovciach.

Aj napriek tomu, že nemá vyučenú školu varenia, už počas strednej školy získaval cenné skúsenosti v najlepších reštauráciách v zahraničí. Medzi nimi patria aj krajiny ako Dánsko, Francúzsko, Island či Taliansko. Okrem toho, že dnes varí počas slávnostných večerí pre rôzne spoločnosti a firmy, dnes ho možno ,,okúsiť“ aj priamo u vás doma!

Michal, asi sa ťa to pýtalo už mnoho ľudí, ale spýtam sa aj ja: Čo bolo tvojím hlavným podnetom a motiváciou k vareniu? V skratke, aké boli tvoje začiatky?

Môžem povedať, že som sa k tomu dostal ako slepé kura k zrnu. Moja rodina pochádza z akademického prostredia a dokonca ani na školu som nechodil na kuchársku, ale na bilingválne evanjelické lýceum. Nemal som teda žiadne predispozície k tomu, aby som sa živil varením. Už ako malý som sa chcel však osamostatniť, a tak som začal doma vyvárať, skúšal som rôzne recepty… Rodičia po mne nenachádzali nič iné, ako špinavý riad a keďže to trvalo nejakú dobu, rodičia mi časom pomohli dostať sa k relevantnej brigáde v Rusovciach, odkiaľ aj pochádzam.

Tam som ako 13-ročný začal robiť rôzne predjedlá, zaúčal som sa. Ako čas ubiehal, rástli tak aj moje ambície a v zhruba v 18tich rokoch som sa prihlásil na stáž do reštaurácie Noma v Dánsku. Počas strednej školy som sa uvoľnil a šiel som tam na stáž na tri mesiace.

Takže počas strednej ťa takto pustili von?

Presne tak, nie je to štandardné, keďže moja škola nebola kuchárska škola, ale aj napriek tomu ma pustili na dlhšiu dobu preč bez toho, aby som si zameškané skúšky musel dorábať. Táto skúsenosť bola aj jedným z hlavných zlomových bodov v mojej kariére, a som preto za ňu veľmi vďačný.

Vieš nám aj povedať, ako si sa vôbec dostal k tejto iniciatíve? Pre mnohých začínajúcich kuchárov sa to môže zdať ako beh na dlhé trate a môže ich to odradiť, no práve tvoje rady ich môžu trochu v tomto povzbudiť.

Najprv som ich len z diaľky sledoval. Hoci som nemal vtedy žiadne relevantné skúsenosti, napísal som im na priamo. Keďže Dáni razia teóriu, že príď a ukáž sa, celkom rýchlo mi odpísali a pozvali ma k sebe. Prišiel som tam na týždeň, počas ktorého ma poriadne vyžmýkali. To bola moja hlavná skúška. Netreba sa preto báť, za vyskúšanie človek naozaj nič nedá. Odhodlanie a zapálenie pre vec sú atribúty, ktoré sú vyhľadávané a nie je teda lepší spôsob ich ukázať, ako jednoducho vyjsť zo svojej komfortnej zóny a “urobiť to”.

Ako vyzerá takáto skúška varenia?

Dajú ti robiť tie najmenej populárne veci – čistenie byliniek, drobné prácne veci, na základe ktorých si otestujú tvoju trpezlivosť a celkovú disciplínu.

Čo nasledovalo potom?

Počas stáže som si našiel ubytovanie, fungoval som tam v podstate ako samostatná jednotka. Začal som postupne. Tým, že kuchyňa mala dve poschodia a osem samostatných sekcii, každý nový člen má možnosť prejsť si jednotlivými sekciami. Začal som spracúvaním byliniek až som sa postupne prepracoval k samotnému servírovaniu jedla. Tým, že tam nefungujú na smeny, ale všetci robia päť dní v týždni a 16-17 hodín denne, bola to ťažká zaťažkávacia skúška pre mňa a nebolo to úplne jednoduché. 17 hodín bolo však na ich pomery úplne bežné. A to platilo aj napriek tomu, že som mal len 18 rokov a bol som sa tam len zaúčať. Iba pri takýchto extrémoch si však človek uvedomí, kde sú tie jeho hranice.

Čomu si sa tam teda najviac priučil?

Mnohí si myslia, že pri takejto skúsenosti sa človek naučí najmä lepšie variť, no nie je to tak. Disciplína, odolnosť voči stresu či sebazaprenie patria medzi hlavné vlastnosti a skúsenosti, ktoré si človek odtiaľ odnesie. Táto stáž bola preto pre mňa z mnohých ohľadov jeden zo zlomových bodov v mojej kariére.

Predpokladám, že si tam bol jediný Slovák, alebo sa mýlim? Pravdepodobne ste pracovali vo veľmi medzinárodnom prostredí, čo už samo o sebe muselo byť náročné z hľadiska komunikácie, vzájomného porozumenia a synchronizácie pri varení. Ako by si opísal atmosféru v kuchyni?

Tam bolo najmä viac kuchárov ako hostí. Bežný personál pozostával približne z dvadsiatich kuchárov, z toho desať fixných a ďalších desať stážistov, medzi ktorými som bol aj ja. Boli tam ľudia z celého sveta, z Austrálie, Poľska, Južnej Kórey… taká multikultúrna zmeska. Aj keď sme si varili jedlo pre seba a nie pre hostí, vždy sme sa pri tom striedali a varili si jedlo rôznych kuchýň. Počas jedného týždňa sme tak vystriedali arménsku, poľskú, židovskú alebo brazílsku kuchyňu. Veľmi sa mi páčilo samotné spolunažívanie medzi stážistami a zamestnanými. Výhradným komunikačným jazykom bola angličtina, dokonca aj medzi Dánmi. Bolo to také gesto z úcty voči ostatným kolegom. Každý týždeň v sobotu po večeri sa všetci stretli, skúšali a ochutnávali navzájom nové jedlá a nápady. Otvorilo sa pár pív, keď tak sa išlo neskôr do mesta sa zabaviť. Z tohoto hľadiska bol kolektívny duch veľmi silný, čo pomáhalo hlavne v rôznych stresových a krízových situáciách.

Ako narábaš s jedlom, ktoré ti ostane z podujatí nazvyš? Sú nejaké zaužívané praktiky, ako narábať s nedojedeným jedlom a surovinami šetrne?

Práve vďaka tomu, že pred každou akciou viem, koľko hostí budem na podujatí mať, viem svoje jedlá pripraviť tak, aby boli presne na mieru. Samozrejme, vždy s nejakou rezervou pre prípad, keby chcel niekto viac, ale obrovská výhoda je to, že vždy viem, koľko budem musieť variť, a z toho dôvodu je odpad minimálny.

Vieš nám trochu priblížiť, ako s nedojedeným jedlom narábajú v zahraničí? Napríklad krajiny ako Island či Dánsko, kde si pôsobil?

Nechcem povedať, že by si Slováci nevážili jedlo, ale určite sú v týchto krajinách oveľa ďalej než sme my. Keď hovoríme o takých lepších reštauráciách, tak tie sa prezentujú aj tým, že varia zo surovín, ktoré ľudia vyhadzujú. Je to síce náročnejšie, ale zato zaujímavejšie. Väčšinou sa jedná o šupky zo zeleniny či ovocia, ale napríklad aj kosti z rýb. Viac-menej sa dá všetko využiť, len si to vyžaduje oveľa viac úsilia. Tieto praktiky postupne aplikujem aj do svojho varenia čoraz častejšie.

 

Aké vidíš najbližšie trendy v gastronómii? Myslíš, že ľudia postupne začnú jesť napríklad menej mäsa?

To si povedala za mňa, si myslím. Už sám dokonca jem menej mäsa, podľa toho prirodzene nastavujem aj svoje menu. Takisto robím často večere, kedy robím čisto vegánske menu. Ja sám síce nebudem nikdy vegán a asi ani vegetarián, ale snažím sa to aj pri varení obmedziť na minimum a využívať len mäso, o ktorom viem, odkiaľ pochádza.

 

Poďme ale k tvojej doterajšej aktivite – Foodman. Ako vznikol tento koncept a čo bude nasledovať ďalej?

Keďže som nemal záujem pustiť sa do práce v bežnej reštaurácii, hľadal som možnosti, ako môžem svoje nápady a emócie preniesť do jedla aj v inom prostredí než v regulérnej prevádzke. Preto vznikol aj projekt Foodman, ktorého cieľom je priniesť a ponúknuť ľuďom náročnejšiu gastronómiu priamo u nich v pohodlí domova.

Jedná sa o zážitkový event, kedy svojim hosťom prinesiem zážitok priamo domov. Vyzerá to asi tak, ako keď ide človek do reštaurácie, no len s tým rozdielom, že teraz sedí doma a všetko sa zaňho urobí – od prípravy surovín až po finálne upratovanie. Menu sa tvorí na mieru danému zákazníkovi, no snažím sa ho vždy prispôsobiť sezóne.

Musím však povedať, že dnes už ide Foodman do úzadia a budem sa primárne prezentovať pod svojím menom.

Čo všetko budeš teda pod svojím menom prezentovať a kde sa budú môcť tvoji potenciálni zákazníci ísť k tebe najesť?

Budú tam spadať rôzne veci – poradenstvo, benefičné eventy… Robil som benefičný event v Starej tržnici v Bratislave v minulom roku, počas ktorého som vyzbieral asi okolo 7000 EUR. Myslím, že je to za jeden večer celkom slušný príspevok. Cieľom eventu je, aby sa zišli kuchári na jednom mieste a zocelili tím ľudí pre vzájomnú podporu. Tento rok budeme organizovať prvý, oficiálnejší ročník tohto benefičného eventu a zúčastniť sa ho bude môcť každý, kto si zakúpi lístok. Budeme o ňom informovať na Facebook-u, na webstránkach, cez rôznych kuchárov… Takisto je vždy možnosť zakúpiť si moju poukážku na kulinársky zážitok u kohokoľvek doma.

V neposlednom rade by som sa chcela opýtať, či máš svojich pomocníkov? Čo musí potenciálny záujemca urobiť pre to, aby sa mohol prísť k tebe priučiť? Si otvorený možnostiam odovzdať svoje know-how aj niekomu inému?

Som otvorený čomukoľvek, nemám čo tajiť. Človek nemusí mať nič vyštudované, musí vedieť rozmýšľať sám za seba. Odo mňa dostane každý, kto sa prihlási, voľnú ruku, no na druhej strane očakávam, že si bude vedieť aj s hocijakou situáciou sám poradiť a robiť nielen to, čo mu ja prikážem.

Michal, ďakujem veľmi pekne a budem ti veľmi držať palce pri budovaní vlastnej značky!

-Claudia Tran

Claudia v súčasnosti pôsobí v organizácii GLOBSEC, kde zastrešuje partnerské vzťahy so súkromným sektorom. V minulosti pôsobila v Anne Frank House v Amsterdame či v Nadácii Milana Šimečku. Vo voľnom čase sa venuje rôznym dobrovoľníckym aktivitám, rada píše a spoznáva nových inšpiratívnych ľudí.

UNIQFORMS – Aj oblečeniu treba dávať druhú šancu

Ahoj Ivonka, veľmi pekne ti ďakujeme za prijatie ponuky na rozhovor s nami a že si bola taká zlatá a otvorila si nám dvere do Vašej dielne, kde všetky tieto umelecké diela vznikajú a kde človek môže byť naozaj sám sebou, čo sa na Vašej práci, ale aj na návrhoch Vašich zákazníkov odzrkadľuje.

 

Ivonka, prosím, predstav sa našim čitateľom. Čo aktuálne robíš, či chodíš do školy alebo momentálne pracuješ, niečo z tvojho života mimo Uniqforms, aby ťa mali šancu takto na začiatok spoznať.

Ahojte, moje meno je Ivona Kačenková, momentálne nepracujem, venujem sa len tomu, čo robím, čiže móde a vlastnému oblečeniu. Od budúceho týždňa nastupujem na vysokú školu v Trnave a to na odbor marketingovej komunikácie. O dva týždne budem mať 21 rokov, na čo sa veľmi teším, najmä na oslavu s mojimi blízkymi a kamarátmi. Čo rada robím je veľmi ťažko povedať, lebo vlastne ja všetko rada robím (haha). Ale najviac asi rada trávim čas v lese, čerpám energiu a naozaj sa zaujímam o našu planétu, snažím sa trošku ekologicky žiť, čo sa tiež snažím preniesť aj do módy. Rada maľujem, cestujem a zabávam sa so svojimi kamarátkami, s ktorými chodím von na párty.

Prezradíš nám, čo máš spoločné s Uniqforms a ako si sa k takémuto niečomu dostala, prosím?

Jasné. K Uniqforms som sa dostala vlastne minulý rok, kedy som zmaturovala a mala som chvíľku takú pauzu, že som nevedela, čo ďalej so svojím životom. Vlastne, od malička ma to vždy ťahalo k móde, neverila som si, vždy som sa maximálne podceňovala. Potom som vyskúšala urobiť sama svoju prvú bundu len tak pre kamarátku, keď ma oslovila. A tak ma potom Peťka, ktorá je vlastne prvou zakladateľkou zavolala, nech sa pridám.

 

Peťka je, ako si spomínala, zakladateľka. Vieš nám opísať ako vznikol tento názov Uniqforms a čo je jeho hlavnou myšlienkou/posolstvom?

Áno, Peťka je zakladateľkou Uniqforms. Taktiež si vymyslela svoj koncept a najskôr začínala pri tričkách a teraz už tvoríme na všetkom. Názov vznikol tak, že Peťka mala hodinu angličtiny a akurát preberali uniformy a tento koncept ju veľmi zaujal, keďže naša značka je o prezentovaní sa ako niečo unikátne. Čiže v preklade, „unikátne uniformy“. Je to miesto, kde si ľudia môžu vymyslieť svoj vlastný námet, ktorý ich vystihuje alebo ich s niečím spája a tak sa stane daný kúsok výnimočným tak, ako je každý jeden z nás. Chceme dať priestor ľuďom vypustiť z nich to ich pravé ja a nebáť sa ho odprezentovať v oblečení od nás. Samozrejme, robíme aj vlastné kolekcie, ktoré obsahujú naše logo, rôzne motívy a kresby. Takže je to spojenie nášho sebavyjadrenie, podmieneného inšpiráciou zo zahraničia, ale aj tvorbou oblečenia na objednávku. Je to o tej jedinečnosti, ktorú sa dnešný svet snaží zakryť, ale my chceme dať ľuďom šancu, aby sa nebáli ukázať ich ja a snažíme sa poskytnúť návod, ako na to práve cez oblečenie.

 

Bolo Vás niekedy aj viac alebo kto všetko tvoril/tvorí tím Uniqforms a aký to malo priebeh, kým sa Vaša značka stala takou, akou je teraz?

Najskôr bola Peťka, ktorá si oblečenie prerábala sama pre seba. Po odporúčaniach ľuďmi nech začne niečo vyrábať, to aj skúsila.  Neskôr sa spojila s Luckou, spolu tvorili a nakoniec sme všetky skončili pod krídlami Uniqforms. Boli sme štyri – Peťka, Lucka, Jarka a ja. Spolu sme začali robiť všetko, už to nebolo len o tričkách. Po čase sa Lucka od nás odpojila, pretože to nestíhala skĺbiť so školou a nevidela v tom úplný potenciál. Tak sa vybrala svojou cestou, hoci ju baví móda a v móde sa pohybuje z nás úplne najviac. Ona je sama o sebe ikona módy. Ostali sme teda tri a koncom roka 2017 sme sa rozhodli, že vymažeme všetko zo sociálnych sietí, kde sme prezentovali naše výtvory a začneme úplne odznova.

Išlo nám to veľmi dobre, mali sme spoluprácu so skupinou Neri. Potom sme pripravili našu novú kolekciu a za jeden mesiac sme stihli dať tri prehliadky.

 

Momentálne som v Uniqforms len ja, keďže Peťka sa rozhodla pre hudbu v ktorej sa našial viac aj napriek tomu, že móda ju veľmi baví. Do budúcna budem určite hľadať k sebe posily, ale zatiaľ to je dobre tak, ako to je.

Odkiaľ beriete inšpiráciu? Ako sme už spomínali, ľudia si u Vás môžu dať navrhnúť, čo sa im páči, ale tvoríte aj niečo vlastné. Odkiaľ beriete nápady, výtvory a celkovo prostriedky a materiály?

Ľudia si u nás môžu navrhnúť, čo sa im páči, ale tvoríme aj vlastnú kolekciu, ktorú sme mali možnosť predávať v obchode Fuck them store, kde momentálne nemáme veci, lebo sama to teraz nestíham. Momentálne robím zatiaľ len na objednávku, maximálne šesť kúskov, čo mi dáva priestor na detailnú prácu s dôrazom na jedinečnosť, aby bol každý zákazník čo najspokojnejší. Inšpiráciu beriem osobne najviac zo zahraničia, ale veľmi by som chcela do toho zakomponovať Slovensko a tradičné motívy, niečo, čoho by som sa stále chcela držať a tým vyzdvihovať našu krajinu. Čo sa materiálu týka, najviac preferujem rifľovinu, na ktorej sa naša tvorba veľmi pekne ukáže a tým by sme chceli dať aj veciam z tohto materiálu druhú šancu. Je veľa vecí, ktoré si človek už neoblečie, lebo sú zapadnuté prachom, vyšli z módy lebo nám už viac nesedia. U nás sa takýmto veciam dáva druhý dych a v minulosti obľúbený kúsok môže byť zajtra ten najobľúbenejší a ešte aj jedinečný.

 

Viacerým ľudom, najmä tým, ktorí pekne kreslia môže prísť jednoduché také niečo vytvoriť. Je to naozaj tak alebo si sa stretla už aj s rôznymi nepríjemnosťami/prekážkami počas maľovania a povedala si si, že to naozaj nie je len o tom „pekne kresliť“? A ktorý zo svojich výtvorov považuješ za ten najkrajší?

Veľakrát, sa mi stalo, že farba skončila tam, kde absolútne nemala. Problém je to najmä vtedy, keď je majiteľ s daným kúskom oblečenia nejako spätý. Často krát treba vymýšľať rôzne náhrady, postupy a motívy, ako by sa daná predstava dala umiestniť na oblečenie. Kombinovanie farieb, štruktúry, doplnkov a podobne tiež niekedy nie je zábava. Keď už nestačia ani vystrihnuté alternatívy, ktoré by sa dali iba našiť alebo prilepiť, vtedy prichádza na rad už naozajstná vynaliezavosť a pot, čo s tým. Ale vďakabohu nakoniec vždy všetko vyšlo tak, ako malo a kúsok sa majiteľovi páčil a bol spokojný, čo je najhlavnejšie!

A najkrajší kúsok? Vždy, keď niečo domaľujem si poviem, že tento je ten, ktorý mi najviac vyšiel a zároveň bol najťažší. Ale keď sa tak zamyslím, asi to bude bunda s Harley Queen a Jokerom, ktorú som asi fakt najviac realisticky spravila a aj som sa s ňou poriadne do detailu vyhrala, čo mi trvalo až tri dni.

 

Spomínala si, že ste mali už tri prehliadky. Ako sa Vám takéto niečo podarilo v takom krátkom čase a ako to prebiehalo? Som si istá, že to nebola len taká obyčajná módna prehliadka.

Prehliadka bola úplne spontánny nápad. Chceli sme byť s tými ľuďmi, tak sme zavolali nášmu kamarátovi Jožkovi, manažerovi Great club, s ktorým sme prebrali náš nápad. Dosť pochyboval, či nám príde aspoň päťdesiat ľudí. Tak sme tak po sebe pozreli, že keď sa spojí rodina, tak spolu by to mohlo byť aspoň toľko. V deň prehliadky nás Jožko trápil či prídu, že im niektorí aj zrušili rezervácie. No napokon to dopadlo úplne nad naše očakávania, keďže sme túto akciu spojili aj s našim krstom a prišlo neskutočne veľa našich, ale aj cudzích ľudí a bolo to super. Čiže v Great club-e sme mali na prvej prehliadke okolo dvesto ľudí a celé to bolo o tom, aby ľudia boli sami sebou, takže sem tam si modely a modelky aj zatancovali a bolo to naozaj super.

 

Na základe toho nás oslovili ďalší dvaja ľudia, že by chceli mať s nami prehliadky. Jedna bola na lodi v Hamuliakove na akcií pre Smart4You, kde ľudia rozbiehali svoje projekty a tak sme sa tam aj my odprezentovali.  V druhom prípade nás oslovili dvaja DJ-i, že chcú spraviť akciu a chcú tam aj nás. Bola to veľmi narýchlo, hlavne vymyslieť aj nové oblečenie a všetko, ale dali sme to. Mali sme aj vlastné mólo z pokreslených kartónov, rôzne figuríny, popísané hlavy ako dekorácie a výzdobu. Peťka si tam aj zahrala ako Dj-ka.

 

 

Bolo ťažké sa presadiť na trhu, vyjsť s tým von medzi ľudí?

Nemyslím, že ťažké, ale skôr sme nevedeli, čo máme očakávať od ľudí, ako zareagujú. Nie je to obyčajné oblečenie. Je to presne také to oblečenie, že keď s ním človek vyjde medzi ľudí, v tom momente sa upriami celá pozornosť na neho. Otočia sa, že: „Wow, čo to má na sebe?“ Bolo to iba o tom, ako to zoberú. Ale my sme to neriešili, išli sme si za svojim. Nás to bavilo a baví a robili sme to preto, žiadna iná vízia nebola. A chceli sme ukázať ľudom, že majú príležitosť si dať niečo spraviť, čo nebude mať nikto iný.

 

Čo som videla, aj viacero známych ľudí má veci od Vás. Je to o tom, že Vy ich oslovíte alebo chodia za Vami už sami s prosbou o vlastný kúsok?

Bolo pár interpretov, ktorých sme aj my oslovili, či by nemali záujem. Napríklad P.A.T. má od nás pár kúskov v rámci reklamy, že si ich dá do klipu a propaguje nás. Separ nás oslovil a to sme spravili pre neho a pre jeho ženu Tinu. Teraz nás oslovil Strapo so svojou predstaou, ale to je ešte v procese.

 

 

Momentálne je na trhu viacero značiek, ktoré maľujú na oblečenie rôzne portréty, kresby a podobne. Nevnímaš to ako konkurenciu? Neovplyvnilo ťa ešte niečo podobné ?

Určite nie. Samozrejme, registrujem viacero účtov na Instagrame, čo kreslia na oblečenie, ale to len z toho, čo mi vybehne. Nevnímam to takto a ani to neriešim. Podľa mňa konkurencia neexistuje, pokiaľ niekto nekopíruje. Každý dá do toho niečo svoje a tým to nemôže byť konkurencia, každý má niečo iné. Taktiež ja sledujem hlavne zahraničie, odkiaľ aj čerpám inšpiráciu, takže to je taká moja konkurencia. Zároveň je to ale aj vízia a cieľ, na akú úroveň by som sa niekedy chcela dostať.

 

Čo chystáš najbližšie s Uniqforms? Môžu sa ľudia tešiť aj na nejaké prekvapenie alebo novinku?

Prekvapenie bude. Chystám svoju vlastnú kolekciu aj s prehliadkou a to 23.11.2018, kde bude aj Peťka hrať. Kolekcia, ktorá sa predstaví na prehliadke v The Club bude aj v obchodoch na predaj. Chcem v nej ukázať kúsok seba a vyblázniť sa trošku, tak sa teším. Je to informácia, o ktorej ešte skoro nikto nevie tak dúfam, že sa vám bude páčiť.

 

Ivonka, takto na záver by som sa ťa ešte opýtala, čo by si odkázala čitateľom a celkovo mladým ľudom? Je nejaké motto, prípadne motivácia, ktorá ťa posúva vpred a ktorá by mohla pomôcť aj ostatným k dosiahnutiu toho, po čom túžia?

Ľudia sa nemôžu báť. Nie, že báť „báť“, ale obávať sa padnúť. Musia skúšať, pretože ak nevyskúšajú, tak im to nevyjde, lebo to nevyskúšali. Všetci ma odhovárali, že to bude ťažké, že to nie je len tak. Dobre, fajn, ale kebyže to je ľahké, robí to každý.

 

Takže treba len chcieť a pôjde to všetko. Len treba chcieť a nebáť sa skúsiť.

To som si uvedomila na svojej ceste.

 

Ďakujeme krásne v mene celého tímu People of Bratislava ešte raz a veľmi sa už tešíme na tvoju novú kolekciu a prajeme Ti mnoho objednávok a ešte veľa zážitkov a pekných chvíľ v spoločnosti módy a ľudských unikátov.

Volám Sarah Bobriková, mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Momentálne nastupujem na UK do 4. ročníka pedagogiky.Som toho názoru, že každý jeden človek nesie svoj príbeh, ktorý môže byť motiváciou či ponaučením pre iných. Taktiež nesmierne milujem zvieratá, čiže keď ma v noci stretnete hľadať stratené mačiatko po ulici tak sa len pridajte

Peter Kočalka: „Mám to v povahe, stále potrebujem niečo robiť.“

Peter Kočalka je mentor, stratég, milovník včiel a coach. Jeho silnou stránkou je orientácia na výsledok. Svoju prácu vníma ako hobby. Do projektov dáva všetku svoju energiu, talent, čas, ktorý má k dispozícii.  

Čítaj viac

Svet je v rukách tých, čo majú odvahu snívať, dokážu prijať riziko a žiť svoje sny – každý podľa vlastných schopností. —  Paulo Coelho

Júlia Pavelková: „Každá prehra ťa naučí ďaleko viac ako výhra.“

Žena plná energie, odhodlania, disciplíny a bojovnosti. Takou je Júlia Pavelková, kapitánka ženskej raftingovej posádky MISTRAL.

Čítaj viac

Volám Sarah Bobriková, mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Momentálne nastupujem na UK do 4. ročníka pedagogiky.Som toho názoru, že každý jeden človek nesie svoj príbeh, ktorý môže byť motiváciou či ponaučením pre iných. Taktiež nesmierne milujem zvieratá, čiže keď ma v noci stretnete hľadať stratené mačiatko po ulici tak sa len pridajte

Matej Dušek – Aj napriek barlám za všetko vďačný

Matej Dušek (22):

,,Nech sa ti v živote deje čokoľvek, môžeš to brať ako príležitosť alebo ako prekážku. Stal sa mi úraz. Bol som mesiac v nemocnici. Mohol som to brať tragicky, doteraz som chodil na vozíčku a na barlách a zrazu som bol v nemocnici a ležal som. Buď som sa mohol ešte viac ľutovať alebo som mohol byť vďačný za to, čo mám. Rozhodol som sa pre to druhé.“

Čítaj viac

Claudia v súčasnosti pôsobí v organizácii GLOBSEC, kde zastrešuje partnerské vzťahy so súkromným sektorom. V minulosti pôsobila v Anne Frank House v Amsterdame či v Nadácii Milana Šimečku. Vo voľnom čase sa venuje rôznym dobrovoľníckym aktivitám, rada píše a spoznáva nových inšpiratívnych ľudí.

Palermo a Woody barbers: MMG je naše rodinné impérium

Čítaj viac

Volám Sarah Bobriková, mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Momentálne nastupujem na UK do 4. ročníka pedagogiky.Som toho názoru, že každý jeden človek nesie svoj príbeh, ktorý môže byť motiváciou či ponaučením pre iných. Taktiež nesmierne milujem zvieratá, čiže keď ma v noci stretnete hľadať stratené mačiatko po ulici tak sa len pridajte

Dušan Šmidák: zakladateľ Prešporáčika

Pri prechádzke Starým mestom si každý z nás všimne výrazné, červené vláčiky, ktoré už dlhé roky skrášľujú prehliadku Bratislavy.
Pán Dušan Šmidák, zakladateľ Prešporáčiku mi v našom rozhovore porozprával o ich vzniku a začiatkoch. Je to veľmi motivujúci a pozitívny človek, ktorý mne osobne je veľkým vzorom.
Jeho vytrvalosť a viera ho priviedla k dnešným úspechom.

Čítaj viac

Svet je v rukách tých, čo majú odvahu snívať, dokážu prijať riziko a žiť svoje sny – každý podľa vlastných schopností. —  Paulo Coelho

Soňa Skoncová

Čítaj viac

Volám Sarah Bobriková, mám 21 rokov a pochádzam z Bratislavy. Momentálne nastupujem na UK do 4. ročníka pedagogiky.Som toho názoru, že každý jeden človek nesie svoj príbeh, ktorý môže byť motiváciou či ponaučením pre iných. Taktiež nesmierne milujem zvieratá, čiže keď ma v noci stretnete hľadať stratené mačiatko po ulici tak sa len pridajte