Radoslav Rančík: „Mojim najväčším úspechom je pre mňa moja dcéra.“

Po dlhých rokoch v zahraničí si sa vrátil naspäť na Slovensko, domov do Bratislavy. Prečo?

Tých ponúk zo zahraničia už veľa nebolo, keďže som mal v čase návratu 35 rokov a bol som po operácii predného krížneho väzu kolena. Kvôli tomu boli ponuky trošku limitované, ale keď som dostal ponuku od Interu, neváhal som. Celý život som cestoval, od 15 rokov som bol v Amerike a kade tade po Európe. Konečne som mal šancu sa vrátiť a hrať na domácich palubovkách. Chcel som, aby ma mohli vidieť naživo hrať aj priatelia. Moja manželka a dcéra sa museli mnohého vzdať, aby som mohol excelovať vo svojej kariére. Cestovali všade somnou.  Už som s nimi chcel tráviť viac času doma.

Cítiš sa byť aj napriek rozcestovanému životnému štýlu športovca Bratislavčanom?

Ja som sa narodil v Košiciach, no prvý krát som sa tam vrátil pred dvoma rokmi. A aj to s Interom, keď sme tam hrali zápas proti Košiciam. Som Bratislavčan, cítim sa tak a tu je môj domov.

Čo Ti napadne ako prvé keď počuješ Bratislava?

Domov.  Vždy, keď som sa vrátil zo zahraničia, prišiel som domov do Bratislavy.  Tu mám veľa priateľov a rodinu. Kľud, pohoda, rodina. Časy, keď som mohol oddychovať a užívať si plnými dúškami trošku toho oddychu medzi sezónami.

Kde tráviš čas keď máš voľno?

Kdekoľvek kde je moja manželka a dcéra. Moja dcéra má štyri roky. Chodíme veľa po parkoch, po ihriskách a v podstate kdekoľvek, kde si môžem sadnúť a cítiť takú tú kľudnú atmosféru Bratislavy. Keďže z mojho pohľadu, v Bratislave sa žije pomalý život. Napríklad v porovnaní s Istanbulom, kde som žil a hrával. Istanbul je obrovská metropola, kde sa neustále niekto niekam ponáhľa. Z môjho pohľadu je to v Bratislave také kľudnejšie.

Myslíš si, že je Bratislava dobrým miesto pre život?

Ó ja si myslím, že áno! Ale to je môj názor, keďže celý život som cestoval a vrátiť sa domov bolo pre mňa vzácne. Teraz je to trošku iné. Tým, že som doma častejšie a trávim tu veľa času, tak možno to už vnímam aj inak. Ale aj tak si myslím, že Bratislava je nádherné mesto na život a  výchovu detí.

Patríš k najstarším a zároveň najlepším hráčom v lige. Z čoho ťažíš? 

Je to kombinácia skúseností a driny. Neskutočné hodiny tvrdej práce, ktorú odvádzam aj mimo tímovej prípravy, vo svojom voľnom čase. Napríklad po minulej sezóne som mal pár týždňov voľno a od konca júna som začal individuálnu prípravu s mojim kondičným trénerom Marošom Molnárom.  Taká klasika, šesť týždňov mojej individuálnej prípravy plus samozrejme príprava v tíme. A som pripravený na ďalšiu sezónu. Možno už aj poslednú. Som už takmer 38 ročný pán a fungovať v lige medzi mladými chalanmi je náročné. Ale teším sa na to.

Je možno práve tento zvyk robiť na sebe aj vo voľnom čase tým, čo chýba mladším hráčom?

Určite. Ale aj trošku viac takého chcenia. Ja vždy keď proti niekomu hrám, tak chcem byť lepší ako on. A je mi jedno, kto na tom ihrisku proti mne stojí. Snažím sa urobiť veci na 300%. A dnes mám pocit, že tí chalani takú ambíciu nemajú. Musia byť cielavedomejší a neuspokojiť sa s tým, že hrám niekde 10-15 minút. Mne by to nestačilo.

Máš už splnené všetky sny?

Ja už mám len jeden sen a to dokončiť kariéru so cťou, s hrdosťou a bez zranenia.

Čo považuješ za Tvoj najväčší úspech?
Narodenie dcéry. To, že mám po svojom boku úžasnú ženu a že mi je moja rodina maximálnou oporou. Rodina je u mňa na prvom mieste. Ale mojim najväčším úspechom je pre mňa moja dcéra.

Aký máš cieľ pre túto sezónu?

Opäť najvyšší. Obhájiť titul. Ja to nechcem hrať len tak, vždy chcem vyhrávať.

Chýbajú nám v Bratislave nové a silné basketbalové generácie. V čom vidíš problém?
Rodičia svoje deti rozmaznávajú. Ak počas tréningu tréner kričí na ich dieťa, začnú kričať na trénera. Idú deťom zlým príkladom. Za mojich čias, keď som bol dieťa a tréner na mňa nakričal za niečo zlé, pozrel som sa na mamu do hľadiska a tá na mňa nakričala duplovane, že čo sa na ňu vôbec pozerám. A dnes je tréner za blbca, lebo ich dieťa nemôže toto a tamto. Tie deti sa musia naučiť,  že veci a úspechy si musia zaslúžiť tvrdou prácou. Musíme začať u mladších generácií a naučiť sa, že kritika patrí k basketbalu. Nekompromisnosť je na prvom mieste.

Robíš Ty niečo konkrétne pre mladších hráčov?

Rozbehol som projekt Hráčska basketbalová asociácia. V prvom rade to robíme pre hráčov. Ide o to, aby sme mohli hájiť ich práva. Kým budem hrať, počas mojej hráčskej kariéry sa už asi pre hráčov nezmení nič, ale v podstate je to iba kvôli tomu, aby sme pomohli mladým hráčom vyrastať v lepšom prostredí, s lepšími zmluvami a s lepšími podmienkami.

Čo plánuješ po basketbalovej kariére?

Už teraz, popri športovej kariére pracujem v žurnalistickej brandži. Stážujem niekoľko dní v týždni v TA3, robím reportáže. Na obrazovke ma zatiaľ nie je vidno, ale počuť ma už môžete. Uvidím, ako to pôjde, ak ma to bude naozaj baviť, tak by som sa chcel posúvať aj ďalej. Ak nie, sú aj iné možnosti. Ja som cieľavedomý človek a teším sa vždy na každú výzvu.

Autor: Marta Páleniková