Romana Klimeková, interierová stylistka a spoluzakladateľka Psa v núdzi

Stretnutie s touto ženou bolo pre mňa zatiaľ najpríjemnejším stretnutím vôbec. Stretli sme sa U Kubistu, kam Romi prišla aj so svojim psíkom Hugom. O tom, že s Hugom to bola okamžitá láska v sekunde, ako na mňa skočil a oblízal ma, hovoriť nemusím. Tá energia, radosť a šťastie, ktoré idú z Romi, boli úžasným zážitkom a samotný rozhovor bol plný zaujímavých, múdrych a vtipných slov, ktoré bohužiaľ musia byť pre tento článok skrátené. Zo stretnutia som odchádzala po skoro dvoch hodinách, kedy sme zabudli na čas a zakecali sa tak, že Romi skoro nestihla svoju prednášku. Úsmev po tomto stretnutí mi ostal ešte dlho. Dúfam, že tú energiu vycítite aj vy, aspoň takto, prostredníctvom viet, ktoré si prečítate.

Ako vznikla organizácia Pes v núdzi?

Občianske združenie Pes v núdzi vzniklo v roku 2008 a v apríli sme oslávili už deviate narodeniny. Moja aktivita ohľadom OZ-tka vznikla v poslednom ročníku na vysokej škole a impulzom bol e-mail, ktorého obsahom bola záchrana psov pred utratením a tiež telefonický kontakt na Dominiku, ktorá je dnes mojou spoločníčkou. Dominika je ešte ukecanejšia žena ako ja a vďaka jej predošlým skúsenostiam so záchranou psov mi veľmi rýchlo otvorila oči a informovala ma o dezolátnej situácii so psami na Slovensku. Dovtedy som žila v akejsi ružovej bubline. Potom to už išlo, s Dominikou sme si sadli a doslova s naivným cieľom sme založili OZ Pes v núdzi, ona má na starosti príjem, starostlivosť a adopcie psíkov, ja riešim marketing, zháňanie financií a chod združenia. Dnes sme sa vyformovali na stabilný tím, ktorý tvorí 8 dievčat a všetku prácu pre OZ-tko vykonávame vo svojom „voľnom čase“ popri našich „reálnych životoch“. Za tých deväť rokov sa nám myslím podarilo vybudovať už rozoznateľnú značku, čo ma nesmierne teší a aj prekvapuje, dosiahli sme naozaj pekné výsledky i napriek odhováraniu okolia v začiatkoch, ktoré neverilo že niečo zmeníme. Dnes sa počet zachránených psíkov pohybuje cez dve tisíc, riešime legislatívu, začali sme pracovať aj na osvete a prevencii a verím, že budeme v plnom nasadení pokračovať naďalej.

Hovorila si, že žiješ dvojitý život. Čo je teda tou druhou polovicou tvojho profesionálneho života?

Pôvodom som právnik, za štúdium práva som dodnes vďačná. Poskytlo mi výborný základ a otvorilo oči, no po absolvovaní štúdia a následnej troj ročnej praxi advokátskeho koncipienta som samu seba utvrdila, že sa tomuto smeru v rámci profesie nechcem oddať. Bavilo ma, ale ničila ma nevymožiteľnosť a nefungujúci systém v našom štáte. Naše právo je krásne, ale prax už veľmi nie, aspoň pre mňa nebola.

Dnes sa na sto percent venujem tomu, čo ma baví, tomu, čo bolo vždy moje hobby a čo som neverila, že môže byť mojou reálnou prácou. Práca interiérovej stylistky ma napĺňa, najprv som mala dilemu, či sa jej vôbec bez štúdia môžem venovať,ale na konci dňa nie som architekt a moja práca si vyžaduje viac prax ako štúdium a tiež to buď v sebe máš alebo nie. Od vysokej školy som pracovala v časopisoch, živil ma tiež módny styling, zariaďovala som byty, milujem umenie a zistila som, že som sa roky venovala svojmu súčasnému povolaniu,len som tomu nikdy neprikladala profesijný význam. Začalo sa to prvým domom, potom prišla druhá zákazka a dnes je tomu už 6 rokov, čo zariaďujem ľudom ich príbytky. Samozrejme mala som v živote šťastie na ľudí a príležitosti, ktoré mi umožnili prvé reálne zákazky, za ktoré som nesmierne vďačná. Dnes ma živí povolanie, ktoré ma napĺňa, zároveň plním sny sebe a súčasne mojím klientom.

,,Vždy keď som ako malá prišla niekam s rodičmi na návštevu, tak som im niečo upratala, premiestnila, takže naši známi sa vôbec nečudujú tomu, že teraz robím interiérovú stylistku.

Kedy sa v tebe objavil cit pre dekorovanie a vôbec styling ako taký?

Už ako malá som neustále premiestňovala nábytok. Moji rodičia si dnes uvedomili, že ja som známky súčasného povolania vykazovala už od detstva. Nútila som ich k zveľaďovaniu bytu, mamu som prehovárala, aby sme kúpili látku a ušili si závesy, mala som neustálou potrebu inovácie. Ako 13 ročná som spolu s otcovým bratom zorganizovala premaľovanie bytu, steny som ozdobila reprodukciami obľúbených obrazov a takto som sa hrala… Už od strednej školy som milovala umenie, kupovala som si rôzne knihy a reprodukcie, vtedajšími obľúbencami boli Salvador Dalí a Impresionisti. Čiže odpoveď je,že som si to pritiahla.

Ako vyzerá tvoje stretnutie s klientom?

Osobne mám tzv. vstupné pohovory s klientmi. Je pre mňa veľmi dôležité zistiť intímne veci o klientoch, to znamená, ako radi doma trávia čas, čo majú radi, čo im vyslovene prekáža, práve preto, aby bol priestor, ktorý ja vytvorím, ušitý na mieru práve im. Jednoducho, aby ich obklopovali veci, ktoré im robia radosť a ktoré sú im blízke.

Myslíš si, že je vykonávanie interiérového stylingu obmedzené vekom alebo sa tomu môže venovať hocikto?

Nemyslím si, že je to obmedzené vekom. U nás je ešte taká generácia, ako napríklad moja stará mama, kedy ľudia robili 20 rokov to isté a báli sa vystúpiť z ich zabehnutých chodníkov. Ale ak robíš prácu, ktorá ťa baví a je po tebe dopyt, tak s tým kľudne začni aj v štyridsiatke.

Pre mňa tam musí fungovať chémia. Ja do piatich minút viem, či si s klientom rozumiem alebo nie.

By Welin Nagyova

Čo považuješ za tvoju najsilnejšiu stránku, za vec, v ktorej si naozaj dobrá?

Až v dospelosti som si uvedomila svoje dobré organizačné a reorganizačné schopnosti. Ako dieťa som systematicky triedila a ukladala veci, ocovi som upratovala cdčka podľa abecedy, mame časopisy podľa čísel, bielizník podľa farieb. Hovorím to preto, lebo táto vlastnosť je mi dnes výhodou. Vďaka organizácii svojho času stihnem viac aktivít, napríklad klientom často ukážem, že majú doma veľa priestoru, len bol nevyužitý a tiež som vďaka dobrému plánovaniu výkonnejšia a hospodárnejšia .

Je teda zrejmé, že máš veľmi veľa práce a rozbehnutých projektov. Máš popri tom všetkom aj nejaký voľný čas pre seba?

Odkedy som stretla svojho muža, voľný čas už mám. Dá sa povedať, že on ma naučil oddychovať a mať voľno. Hlavným problémom povolania, ktoré ťa baví je, že voľný čas nepostrádaš, pretože tvoja práca je tvojím koníčkom. Môže to byť trochu nebezpečné kvôli tomu, že ani nevieš ako a prehupneš do mierneho workoholizmus, na ktorý ťa upozornia až druhí ľudia. Ja som si vlastne uvedomila, že stále pracujem, keď som bola skoro päť rokov slobodná a bez osobného života, potom mi prišiel do života Igor a bola som nútená urobiť aj sama sebe reorganizáciu. V rámci jej pokračovania plánujem tiež moju nástupníčku do Psa v núdzi, venujem mu cca. dve hodiny denne, čo je pre mňa veľmi veľa času. Predsa len, už si zaslúži mladšiu krv, plnú ideálov a entuziazmu, akou som bola ja, keď som v Psovi v núdzi začínala.

Určite nie som jediná, ktorá si všimla, že sa popri tvojom rušnom živote udržiavaš v kondícii a športuješ. Čomu presne sa venuješ?

Som šťastná, že som si ten šport z detstva udržala a že cez pracovný týždeň naozaj každé ráno začínam hodinovým tréningom, majú ma na starosti dvaja výborní profíci, kondičné a stabilizačné tréningy absolvujem s  Dominikom Hopjakom a box s Robom Pukačom. Toto je presne ten voľný čas, ktorý venujem iba sebe a ktorý ma naštartuje do nového dňa. Tento čas si nedám ukradnúť a všetci sú už aj tak zvyknutí, že mi majú volať až po tej deviatej, poprípade po desiatej ráno.

Zatiaľ sa nedokážem naklonovať, ľudia mi hovoria, nech si zoberiem asistenta, lenže moja práca je tak špecifická, že si vyžaduje moju osobu.“

By Welin Nagyova

Dá sa povedať, že si istým spôsobom umelkyňou. Kde hľadáš inšpiráciu?

Všade okolo seba. Veľmi rada cestujem a pozorujem ľudí. Od malička mám taký zvyk, že sledujem alebo teda pozorujem ľudí, od toho, čo majú na sebe oblečené, ako žijú, aké majú zvyky. Vždy, keď máme voľný čas, snažíme sa vycestovať. Mám veľmi rada, keď si idem len tak sadnúť na čaj a pozerám sa na ulicu, pre mňa má ulica atmosféru a výpovednú hodnotu o danom meste a o zvykoch. Niekedy hovorím, že ak by som mohla mať nejakú tajnú schopnosť, tak by som chcela mať röntgenové očí, ale nie preto, že by ma zaujímali tí ľudia, ale skôr to, ako majú zariadené svoje obydlia. Čo sa týka nejakého štýlu bývania, mám veľmi rada škandinávsky štýl. Tiež mi imponuje parížsky štýl, milujem Parížanky, to sú pre mňa najelegantnejšie ženy práve preto, že to je veľmi nesilený a nadčasový štýl. Tiež mám rada prvky londýnskych bytov, ale aj Newyorské lofty, to je pre mňa úplná láska. Dá sa povedať, že mám rada prvky z celého sveta.

Určite si všímaš aj priestory a podniky, v ktorých tráviš čas. Aké sú tvoje najobľúbenejšie tu, v Bratislave?

Ja si neustále všímam hlavne detaily. Je pravda, že skôr vyhľadávam priestory a interiéry, ktoré sa páčia môjmu oku, také, ktoré mi lahodia. Nerada chodím tam, kde ma niečo vyrušuje, kde mi niečo vadí. Musím sa priznať, že aj keď niekde varia dobré jedlo, ale prekáža mi niečo, čo sa týka interiéru, tak si radšej to jedlo objednám domov, samozrejme, ak robia donášku jedla. Jednoducho sa potrebujem v tom interiéri cítiť dobre. Keď som sa učila do školy, tak som musela byť zavretá v upratanej izbe, v ktorej som sa cítila najlepšie a kde ma nič nevyrušovalo. Podnikov, ktoré mi lahodia oku, v Bratislave nie je až tak veľa. Ale medzi tie obľúbené patrí U Kubistu, tu presne pochopili podstatu, prepojili celý koncept reštaurácie k interiéru. Môj najobľúbenejší podnik, v ktorom by som dokázala aj bývať je FACH, dokonalý interiér, výborné jedlo a milá obsluha. Ten, kto by chcel nahliadnuť do mojej duše, sa môže ísť pozrieť do tohto podniku. Rada chodím nasávať energiu do galérií, do Danubiany. V Starom meste, v ktorom aj žijem, sa dokážem prechádzať a inšpirovať každý deň.

Keď využívaš svoj čas efektívne, tak sa dá stihnúť veľmi veľa vecí.

Bývanie na Palisádach je sen nejedného Bratislavčana. Bolo to aj tvoje vysnívané miesto na bývanie?

Ja mám jednu výhodu a to takú, že odmalička snívam a tie sny sa mi aj plnia, takže to odporúčam každému. Pre veľa ľudí som možno naivný cvok, ale ono to naozaj funguje. Raz som povedala mojim rodičom, že budem bývať v Starom meste a tak som si to aj splnila. Aj s kúpou bytu som mala zážitok a hovorím, že sme si na seba počkali. Pán, ktorý mi odovzdával kľúče od bytu mal slzy v očiach, nechcel sa odsťahovať, ako starý mládenec sa oženil a kvôli istým okolnostiam boli nútení sa presťahovať. Pri kúpe som bola na pohovore s ďalšími uchádzačmi a po „výhre“ som mu sľúbila, že byt si vyberám aj pre jeho charakter a chcem zachovať jeho pointu. Neskôr, o také dva-tri roky, som mu poslala fotky bytu a veľmi sa tešil ako to vyzerá, pretože mal k tomu bytu neskutočný citový vzťah.

Kde sa vidíš o päť rokov?

Odpoveď by som rada poznala aj ja . Som pedantná v pracovných plánoch,ale osobné veci týmto štýlom už neriešim. Ako sa hovorí človek mieni a život mení. Momentálne si plánujem iba pracovný diár a to maximálne na týždeň a orientačne na mesiac dopredu. Život je totiž nevyspytateľný a dokáže sa ti zo dňa na deň otočiť. Verím, že budem zdravá a budeme spokojne žiť s mojím mužom, našim Hugom ako najlepšie vieme.

Odkaz pre Bratislavčanov?

Neprestávajte veriť a snívať. Akcia rovná sa reakcia, a platí to aj v negatívnych aj v pozitívnych veciach. Prežiť život k spokojnosti a cez prekážky ku hviezdam .