Vero­ni­ka Cif­ro­vá Ostri­ho­ňo­vá, kto­rej úsmev nie je jej jedi­nou sil­nou žen­skou zbra­ňou

Začiat­ky nebo­li vôbec jed­no­du­ché, bolo to nároč­né. Z moji­ch blíz­ky­ch ma všet­ci pod­po­ro­va­li. Pri­šla som však do robo­ty, kto­rú som nikdy pred tým nero­bi­la, a záro­veň ako nie­kto, kto mal zná­me­ho par­tne­ra. A to nie je ide­ál­na rov­ni­ca. Moji kole­go­via, kto­rí začí­na­li pres­ne ako ja, mali taký ten pokoj na zau­če­nie sa, a ja som bola pod neus­tá­lym drob­no­hľa­dom a kri­ti­kou. Ale dnes to vidím už tro­chu inak, vidím to tak, že to tak asi malo byť. Vte­dy som však bola z toho naozaj smut­ná. Pri­šla som z Ame­ri­ky a neve­de­la som ako to tu fun­gu­je, pre­čo to tu tak­to fun­gu­je, a pre­čo má nie­kto pocit, že chce o mne písať, keď som vte­dy ešte nikde nepô­so­bi­la. A mož­no to znie ako kli­šé, ale je to tak, že čo ťa neza­bi­je, to ťa posil­ní. Pod­ľa mňa kaž­dý, čo nie­čo začí­na a to je jed­no, v akej oblas­ti, tak sa musí pri­pra­viť na to, že prí­du veci, kto­ré bude musieť pre­kús­nuť, mož­no ich bude musieť aj pre­pla­kať, vybo­xo­vať ale­bo sa s nimi pros­te neja­ko zmie­riť. Potom to asi aj odli­šu­je tých ľudí, kto­rí sú neskôr úspeš­ní, pre­to­že vedia, že tých úska­lí je na začiat­ku ove­ľa viac ako neja­ký­ch pozi­tív­ny­ch poci­tov, úsme­vov a úspe­chov.

Veronika, pár rokov si študovala politológiu v Amerike. Čo ti táto cesta dala a je niečo, čo ľutuješ?

Určite neľutujem a dalo mi to veľa. Dalo mi to niečo z politológie, dalo mi to analytickejší pohľad na niektoré problémy, čo sa dejú aj u nás – napríklad na extrémizmus. Mám pocit, že sa nepozerám  na takéto veci úplne prvoplánovo, snažím sa vidieť súvislosti a rôzne uhly pohľadu.V škole nás učili, že všetko má dve strany, a všetko tak treba analyzovať. Celá história, každý politický konflikt sa dá interpretovať aj tak aj tak. Takže štúdium mi možno dalo väčší odstup od niektorých vecí, možno väčší nadhľad. Tým, že som žila s študovala vonku, dalo mi to kopec dobrých známych, s ktorými som dodnes v kontakte, a ktorí sú už dnes po celom svete. Keď odídete v osemnástich do školy, kde nikoho nepoznáte, v meste, kde nikoho nepoznáte, tak sa asi viac ostrieľate a zároveň ste flexibilnejší Myslím, že som celkom flexibilná, žila som dlhšie aj v Paríži. Som taká, že kam ma dáš, tam si zvyknem. Síce som ešte nebola na Aljaške, ale myslím si, že keby som chcela, tak aj tam si zvyknem. Tiež si myslím, že nie som veľmi fixovaná na miesta a mestá. Čo sa týka New Yorku, je to úžasné mesto, v každom dni aj v každej hodine, ale neviem si tam predstaviť celý život – a neskôr už vôbec nie rodinný život. Každopádne to bol zážitok a skvelá skúsenosť, a neviem si spomenúť na nič negatívne. Samozrejme, že mi chýbala rodina, priateľ a všetko čo som tu mala, ale dnes sa to všetko aj vďaka technológiám dá. Ja som vtedy najviac využívala Skype.

Po tvojom štúdiu v Amerike si na Slovensko prišla s čerstvým diplomom. Myslíš si, že vysokoškolský diplom je zárukou dobrého zamestnania?

Myslím si, že nie sú zárukou ničoho. Ale zároveň zárukou úspechu nie je ani obrovský intelekt alebo nejaká extra schopnosť, či vedomosť. Podľa mňa je úspech vždy taký zhluk vecí, ktoré musia zapracovať dokopy. A k tomu veľká dávka vlastnej roboty. Keby sa niekto pýtal, či má ísť na vysokú školu, tak by som mu povedala, aby išiel, ak má tú príležitosť. Po prvé sú to pekné roky, a po druhé, je to vlastne posledný čas, kedy sa sústredíš na to, čo sa chceš naučiť, si v nejakom kolektíve. Je to celkovo pekný zážitok. Plus, keď je tá škola dobrá – čo ja si netrúfam hodnotiť slovenské vysoké školy, pretože som ani na jednu nechodila- tak podľa mňa Ti vie rozšíriť obzor. Takže je to určite jedna z častí, ale nemyslím si, že to znamená zaručený úspech. Dnes je tu veľa ľudí, ktorí majú vysokú školu, ale robia si ju tak všelijako, a neviem posúdiť hodnotu takého diplomu. Ale každý nech koná ako myslí.

Vzhľadom na to, že si vyštudovala politológiu, tak si nikdy nerozmýšľala nad tým, že by si mala vlastnú politicko-diskusnú reláciu?

Nad týmto som úprimne nerozmýšľala, pretože ja som politológiu študovala v Amerike, to znamená, že bola zameraná na zahraničie. Takže tým, že ja som od 18 do 23 žila v zahraničí, bolo na Slovensku pre mňa veľa vecí nových. Od toho, ako to tu funguje, až po to, kto je kde. Samozrejme, že som to sledovala z Ameriky, ale to je niečo úplne iné, ako keď v tom žiješ. Myslím si, že dnes celkovo politické diskusie nemajú takú divácku základňu ako kedysi. Vážim si ale každého, kto to vie diskusiu dobre urobiť, veľmi rada si ich pozriem.

Bola práca v televízií vždy tým, čo si chcela v živote robiť?

Vedela som, že chcem študovať politológiu, tam som zároveň mala históriu, jazyky mi celkom išli, takže som bola tak humanitárne zameraná. Keď som sa vrátila z Ameriky, pár mesiacov som učila angličtinu, kým som sa rozkukala, že čo vlastne bude ďalej. A potom prišiel kasting do Markízy, tak som ho skúsila. Je pravda, že som od mala sledovala Televízne noviny. Pamätám si, keď začala vysielať Markíza, ako sme sledovali aj politické relácie, to bola u nás doma bežná prax. Tie správy sa o siedmej vždy zapli, a diskutovali sme s rodičmi o tom, čo tam odznelo.  To sa dnes tiež všetko mení, mladí ľudia už správy toľko nepozerajú, už sa to presúva na iné média. Čo je škoda, ale o tom niekedy inokedy.

Čo sa týka spravodajstva na Slovensku, myslíš si, že je obsahovo kvalitné?

Na Slovensku žije 5,5 milióna občanov a každého zaujíma niečo iné. Zároveň máme malý mediálny trh, a to si myslím, že je základ. Výrazné sú tu tri – štyri televízie. Keď sa bavíme o televízií, myslím si, že ak človek chce, tak nájde kvalitnú informáciu, a nájde ju aj dobre podanú. Dnes sa doba mení a všetko vieš hneď ráno, cez internet, Facebook, a rôzne sociálne siete. No práve televízna reportáž by Ti mala dať nejakú pridanú hodnotu. To znamená, že vidíš ako rozprávajú tí ľudia, vidíš ich tváre, vidíš ako reagujú na otázku, či nereagujú. A to vie vytvoriť veľmi celistvý obraz o situácii. Myslím si, že nemáme nekvalitné spravodajstvo,za moju televíziu si trúfnem povedať, že je objektívne. Myslím si, že máme kvalitných novinárov, samozrejme, nie všetkých paušálne, no v žiadnej profesii nie je každý kvalitný. Ak si hľadáš, vieš nájsť kvalitnú žurnalistiku.

V práci tráviš pomerne veľa času, ak ti ostane nejaký voľný čas, ako najradšej ho tráviš?

Najradšej ho trávim s mojou rodinou, manželom, a Molly. Jeden večer ideme do kina,  s Maťom si zacvičiť alebo si zacvičím sama, či sa ideme s Molly prejsť napríklad na Kolibu. Ale niekedy len tak sedím sama v tichu. Aj  keď idem z roboty, tak si vypnem rádio, hudbu, jednoducho potrebujem ,,reset mozgu“.

Čo sa týka kníh, čítaš iba odbornú literatúru alebo si rada prečítaš aj niečo “ľahšie“ ?

Je pravda, že čítam viac  faktografickej literatúry. Z takej fikcie mám veľmi rada knihy od Zdeny Frýbovej. Priviedla ma k nej moja mamina, čítali sme snáď všetky jej tituly. Sú to také ľahké, vtipné romány zo života, z prostredia socializmu, aj z dneška. To je  spisovateľka, ku ktorej sa rada vraciam.

Práve ste sa aj spolu s manželom preťahovali. Vieš si momentálne predstaviť život aj niekde inde?

Teraz sme sa s Maťom presťahovali, pomaly sa zabývame, je to zmena, ale dobrá zmena. Viem si predstaviť žiť inde, ale zároveň som tu spokojná. Myslím si však, že keby teraz Maťo prišiel a povedal by –  Veri počúvaj, chcem ísť skúsiť žiť na rok tam a tam – tak si to viem predstaviť. Ale myslím si, že život z nejakého dôvodu zariadil, že žijem v Bratislave.

 

Tvoj manžel, tiež známy ako Sajfa, začal vlogovať a zdá sa, že ho to baví a je v tom dobrý. Čo na jeho vlogy a takúto formu zábavy hovoríš ty?

Musela som sa najprv nastaviť na tento systém, nakoľko som Youtube vôbec nesledovala, som taká tá stará škola. Maťo sledoval Caseyho Neistata, najprv ma to vôbec nebavilo,hovorila som si, čo je zaujímavé na tom, že ide na nejakom boarde po New Yorku. No potom som si to nejako obľúbila. V hlave mi išlo aj to, že toto by možno Maťovi sedelo, na druhej strane som si ale nevedela predstaviť, ako by to celé dal dokopy. S vlogom je totiž ozaj veľa roboty, najmä keď začínaš od nuly. Predstavila som si, ako som sa ja učila v práci strihať, že to nebolo jednoduché… No, Maťo sa to naučil a jeho vlogy sa mi páčia. Je vidieť, že ho to baví, obiduvujem, že má 37 rokov – a zrazu sa rozhodne začať s niečím úplne novým, nie úplne bežným, a ešte mu to ide skvele. Vidím, že sa zdokonaľuje, vidím ako sa posúva napríklad v strihu. Som rada, že robí, čo ho baví a som na neho veľmi hrdá.

Vo vlogoch je často vidieť, že sa vo svojom voľnom čase venuješ joge. Ako dlho sa jej venuješ?

Ja som taký občasný jogín, mám také obdobia, že ju cvičím veľmi veľa, alebo potom vôbec. Ale keď to tak zrátam, tak to bude už aj 10 rokov. Robila som rôzne druhy, rôznej intenzity, no mám jógu veľmi rada a verím, že v budúcnosti sa jej budem mať možnosť venovať intenzívnejšie.

 

Čítaš veľmi veľa kníh, v ktorých určite neraz narazíš na rôzne životné múdrosti a hlboké myšlienky. Riadiš sa ty vo svojom živote nejakým mottom?

The rainbow comes and goes“, tak sa volá aj jedna kniha, ktorú som čítala. Páči sa mi to posolstvo, že občas síce tá dúha vyjde a je fajn, ale zasa vždy zákonite odíde, aby mohla opäť prísť. A to je podľa mňa taká paralela k životu . Príde aj naozaj dobrý čas a ten si práve treba užiť, lebo je pekný a farebný, ale v nejakom bode sa skončí, a zas to musí byť také bežné. A aj to je v poriadku.