Richard Vrab­lec, mode­rá­tor a zabá­vač s veľkým srdcom

Je dôle­ži­té vedieť, čo chceš a čo od živo­ta oča­ká­vaš. Je zby­toč­né mať desať vyso­ký­ch škôl, keď nemáš cieľ. Ak máš cieľ, nepot­re­bu­ješ ani vyso­kú ško­lu, jed­no­du­cho sa uchy­tíš, pre­to­že ideš za svo­jim cie­ľom. Mať cieľ je nároč­ná ces­ta, je to ces­ta mno­hé­ho odrie­ka­nia, je to ces­ta roz­mýš­ľa­nia, poko­ry, sluš­nos­ti, trpez­li­vos­ti. Keď člo­vek za svo­jim cie­ľom pôj­de, tak sa k nemu dosta­ne a bude šťast­ný. Keď bude šťast­ný, nebu­de musieť iným ľuďom ubli­žo­vať, pre­to­že zlí ľudia nie sú zlí, pre­to­že sú zlí, sú zlí pre­to­že sú nešťast­ní. Keď je člo­vek šťast­ný, tak chce, aby boli aj iní ľudia šťast­ní. Tým, že ja som šťast­ný, potre­bu­jem oko­lo seba šíriť šťas­tie, aby som medzi nešťast­ný­mi neum­rel.

Aké boli tvoje začiatky, kedy si zistil, že zábava bude súčasť tvojej profesie?

Začiatky boli nesmierne jednoduché. Začalo sa to v roku 1972, keď som sa narodil milujúcim rodičom. Oni do mňa vštepovali všetko, čo teraz mám, takže som im za svoju výchovu vďačný. Môj otec bol na mňa nesmierne prísny, bol krutý, musel som byť dochvíľny, musel som si svoju prácu robiť poctivo. Naozaj mi zo života urobil peklo, ale dobre, pretože ma vytrénoval. Moja mama mi naopak dávala milujúcu lásku, mám jej toľko, že ju môžem okolo seba rozdávať. A kedy začala moja kariéra? Mama oslavovala 30. narodeniny a pozvala si všetky kolegyne zo svojho pracoviska domov. Mama ma poprosila, aby som ich zabával, aby som im urobil program. Zložil som básničku pre mamu, urobil som pantomímu, hral som im divadielko, spieval som, tancoval a ony sa nesmierne smiali. Na druhý deň som dostal veľkú čokoládu, ktorá ma potešila a vtedy som si povedal, že takto si chcem zarábať. Teraz svoju prácu robím už neuveriteľných 25 rokov a stále ju milujem.

„Keď niekomu spríjemníš deň, v jedno ráno, on pokračuje na svojej ceste životom a on počas svojej cesty stretáva ďalších ľudí. Tým, že som mu ja spríjemnil deň, tak on sa na nich usmieva.  A to je reťazová reakcia, svet môže byť krásny, len ľudia si neuvedomujú, že najkrajší život je vtedy, keď je jednoduchý. Netreba moc špekulovať“.

Prvé čo sa ti vybaví, keď sa povie Bratislava?

Staré Mesto, Bratislavský hrad a Most SNP. Mám rád Staré Mesto, mám rád Bratislavský hrad a aj keď ten most mohol stáť niekde úplne inde, ako momentálne stojí, tiež som si ho obľúbil, pretože je hlavnou dominantou tohto mesta.

Máš aj nejaké obľúbené miesto, kam sa rád vraciaš?

Železná studnička, Partizánska lúka, Snežienka, Kačín. To sú miesta, kde trávim najviac času. Čo sa týka podnikov, vyhľadávam čajovne, ale nakoľko pijem iba čistú vodu, tak mi tie podniky nemajú čo ponúknuť. A nie som hlúpy, aby som za čistú vodu platil veľké peniaze.

Myslíš si, že Bratislava je dobrým miestom pre život?

To je všetko v hlavách tých ľudí. Ak sa tu niekto narodil a má rád toto mesto, tak je to perfektné miesto pre život. Ono to nie je ani tak o mieste, ono to je o ľuďoch, pretože to mesto tvoria ľudia. Človek má priestor na to, aby si sám vytvoril prostredie, okruh vplyvu = okruh záujmu. Nebudem predsa riešiť veci, ktoré sám neviem ovplyvniť. Budem riešiť iba to, čo viem ovplyvniť, teda moje najbližšie okolie. Tým pádom je pre mňa Bratislava super miestom na život, lebo tu mám ľudí, ktorých som si vybral za priateľov, mám tu miesta, ktoré mám rád, narodil som sa tu a moje spomienky patria Bratislave.

Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že som nesmierne skromný. Na pitie mi stačí čistá voda a milujem jednoduché, nízko rozpočtové jedlá, hlavne aby boli uvarené s láskou. Nepotrebujem jesť zo zlatého taniera, ale potrebujem, aby mi to jedlo podal niekto, kto ma má rád. Preto mi najviac chutí od mamy, to má pre mňa najväčšiu hodnotu. Ak ma niekto pozve do reštaurácie, to pre mňa hodnotu nemá. Ak ma ale niekto pozve do svojho bytu a dá mi tam obyčajný granatír, nesmierne sa z toho teším“.

Spomínaš si na nejakú vtipnú príhodu, ktorú si počas svojej kariéry zažil?

Raz mi volali z východného Slovenska, kvôli jednej akcii a na konci telefonátu sa ma pani pýta: „Pán Vráblec, keď ste už taká hviezda, čo pre Vás môžeme pripraviť“? Vtedy zapracoval môj zmysel pre humor a spustil som. „Milujem pečenú kačicu s karamelizovanou červenou kapustou. Chcem mramorové knedle a lokše. K tomu sacher tortu, misu plnú ovocia, krémeše a ešte by bolo dobré mať aj nejakú dobrú špičkovú 80 % čokoládu. No a napitie? Evian voda, červené víno Cabernet, ročník 74 a biele víno. To mi stačí, hahaha, dodal som“. Prišiel som na akciu, a toto všetko ma tam čakalo. Strašne som sa hanbil, pretože som sa ničoho nedotkol, tak potom som nakoniec tú akciu pre nich odmoderoval zadarmo, pretože to bol pre mňa skutočne veľký trapas. Stačila by mi tam čistá voda a kúsok chleba s maslom.

Chcel by si nám, Bratislavčanom, niečo odkázať?

Keď milujete ľudí, dajú vám bohatstvo. Keď milujete bohatstvo, prídete o ľudí. Milovať ľudí, to neznamená ten konkrétny akt, toho milovania. To znamená, usmiať sa na človeka na ulici, pustiť starkú v električke sadnúť si, byť dobrý k čašníkom, ktorí tvoria dušu podnikov, zodvihnúť papierik, ktorý je na zemi a neprejsť okolo neho, akože ho nevidím. A to bohatstvo neznamená, že vám ľudia musia dať peniaze, mobilné telefóny a autá. Bohatstvo je keď vás niekto pozve ku sebe domov a dá vám čajík, bohatstvo je, keď sa na vás niekto na ulici usmeje, bohatstvo je, keď prídete do obchodu a je tam príjemná predavačka, bohatstvo je, keď vás mama pohladká a upečie vám buchty, to je bohatstvo.