Frederika Fratričová, 24, hnutie 269, video tvorba a záchrana zvierat

„ Celý zmysel môjho života sa točí okolo lásky. Skrz lásku ľudia dokážu všetko. Nemyslím iba lásku medzi partnermi, ale lásku všeobecnú. Keď si uvedomíte, že vy ste mohli byť práve na mieste niekoho, kto trpí, ale nie ste, tak máte hnaciu silu to všetko zmeniť a úprimne si povedzme, čo je silnejšie, ako láska?“

Na úkor práce, ktorú robím, som sa rozišla s mojim priateľom, ale stojí mi to zato. Obetovala som tomu veľa, možno som aj stratila blízkych priateľov a teda dokonca aj priateľa, ale napriek tomu viem, že to takto má práve teraz byť a som spokojná tak, ako to je. Viem, že toto nie len mne, ale aj iným bytostiam a iným ľuďom môže priniesť oveľa viac ako mne.

Aktuálne mám doma jednu mačičku Lilly, ktorá ma 12 rokov. Zatiaľ som mala v dočasnej starostlivosti 38 zvieratiek, od psíkov, mačičiek, holubov, vrán, ježkov, sýkoriek až po zajace.

Viktor na úteku
Najviac funny story sa mi spája s Bratislavou a s Ružinovom. Jedného pekného dňa k vám príde vaša kamarátka, že si idete spolu konečne pozrieť film, idete oddychovať, mať proste deň pre seba. Vyšla som na balkón, že si idem zapáliť a pozerám sa, na svojej terase v Ružinove, kde sme skoro v centre mesta, pri Miletičovej, že u susedov na záhrade je prasa. Čínske, vietnamské prasa. Neverila som svojim vlastným očiam, tak prišla kamarátka, ktorá mi potvrdila , že naozaj obidve vidíme prasa a tam sa to celé začalo. Tri dni naháňania po celom Ružinove, od Miletičky, až k Dulovému námestiu, skoro až k Mostu Apollo, kde sme tridsiati dobrovoľníci utekali za jedným prasaťom. Obvolali sme všetky možné orgány, ale bohužiaľ, nikto nám nepomohol. Ostali sme na to úplne sami. Nemali sme žiadnu techniku, žiadne siete, žiadne palice, nič, do čoho by sme to prasa mohli reálne odchytiť. Až nakoniec, na tretí deň, sme zohnali väčšiu klietku a po skoro 50 hodinách si prasiatko ľahlo a nakoniec samo nejako skočilo do klietky. Jednoducho prišli cudzí, random ľudia pomáhať, čo si strašne cením. Viktor je momentálne na farme v Čunove, v dočasnej starostlivosti.

Kde sa cítiš ako doma?
V Bratislave. V mojom ateliéri, u mňa doma v Ružinove.

Prvé čo sa ti vybaví, keď sa povie Bratislava?
UFO. Ešte mi napadne aj to, že tí mladí ľudia, ktorí tu v Bratislave žijú sú zväčša namyslení ľudia, aspoň ako mám ja skúsenosť. Ale nechcela by som o Bratislave hovoriť v zlom duchu, lebo je tu aj veľa dobrosrdečných ľudí a ľudí, ktorí robia veľa pre toto mesto a zaujímajú sa aj o iné veci a naozaj sú to kreatívni ľudia, ktorí budujú nejakým štýlom tú Bratislavu. Mám ale pocit, že ľuďom tu chýba troška skromnosti a že každý si tak ide po tom majetku a po tom, že proste keď prídeš za mnou so škodovkou a si možno oveľa zahojenejší a lepší človek ako som ja, ale ja mám to lepšie auto, tak proste som viac. Takže občas mám z tých ľudí takýto pocit, ale samozrejme, že to nie je pravidlo a sú tu aj naozaj skvelí ľudia. Nikdy som nestratila vieru v ľudstvo, že existujú dobrí ľudia a spolu dokážeme spraviť toto mesto krajším.

Najobľúbenejšie miesto v Bratislave?
Možno to ani veľa ľudí nepozná, ale môjmu srdcu najbližšie je asi bunker, ktorý sa nachádza pri rakúskych hraniciach, kde sú lužné lesy. Tam sa cítim najlepšie.

Odkaz Bratislavčanom
Možno aby si tak viacej otvorili oči. Mám pocit, že niekedy si idú iba takým tým svojim jedným smerom a myslím, že keď si ľudia viac otvoria oči, tak uvidia veci, ktoré bežne nevnímajú a môžu si rozšíriť svoje obzory alebo vidieť tie pekné veci, či dokonca pomôcť. Nie len čo sa týka zvierat, ale aj umenia, stravy, čohokoľvek.

Motto?
„Vybudovať loď neznamená tkať plachty, kovať klince, študovať hviezdy, ale prebudiť lásku k mori, ktoré je jedno a v ktorého svetle už niet rozporov, ale len spoločenstvo lásky.“
– Antoine de Saint-Exupéry